Elektronický podpis

Podľa Najvyššieho súdu: „Pod pojmom elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej definície (§ 3, § 4 zákona č. 215/2002 Z. z.) zaradiť aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e-mailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky pripojí k odosielanej  e-mailovej správe, alebo akékoľvek iné znaky a označenia, ktoré zmluvné alebo iné strany považujú za identifikačný kód, v súlade s ktorým sú schopné identifikovať odosielateľa.

Predmetné druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis v zmysle významu tohto pojmu.

„Obyčajnému“ elektronickému podpisu nemožno síce podľa Smernice uprieť právnu účinnosť, ale ten, kto by ho chcel použiť na právne úkony, by musel dokazovať, že sú splnené náležitosti v zmysle § 40 ods. 3 a ods. 4Občianskeho zákonníka“.

Zaručený elektronický podpis naproti tomu má bez pochýb status overenia podpisu konajúcej osoby, nakoľko požíva väčší stupeň ochrany.

Zaručený elektronický podpis sa dnes používa pri komunikácií s niektorými úradmi a inštitúciami. Aj keď nespornou výhodou zaručeného elektronického podpisu je, že ho má človek vždy poruke a nemusí utekať na úrad, je potrebné sa zároveň technicky vyzbrojiť na jeho používanie.